Keď sa Lacko stal ministrom financií, bol prekvapený. Nikdy nečakal, že by ho niekto mohol brať vážne. No Slováci si už zvykli na to, že voľby sú skôr reality show než racionálny výber lídra, a tak sa ocitol v kresle, z ktorého mohol rozhodovať o osude celej ekonomiky. Mal iba jeden cieľ: konsolidovať.
Tento výraz sa mu nesmierne páčil. Znelo to múdro a zároveň dosť nejasne na to, aby sa za ním dalo skryť úplne čokoľvek. „Treba konsolidovať!“ vykríkol na prvom zasadnutí vlády, pričom nikto presne nevedel, čo tým myslí. Ale pretože v politike je nevedomosť výhodou, všetci prikývli.
A tak sa Lacko pustil do práce.
Najprv sa rozhodol zvýšiť DPH. „Však to aj tak každý platí,“ povedal a luskol prstami, akoby práve objavil Ameriku. Prerátal si to a bol nadšený – štát dostane viac peňazí, ľudia budú frflať, ale nič s tým nespravia. Presne tak to má byť.
Ale ako každému správnemu reformátorovi, aj jemu čoskoro došli nápady. „Čo ešte môžeme zdaniť?“ premýšľal nahlas.
„No... Slováci majú dosť nehnuteľností,“ navrhol jeho poradca.
Lacko sa nadchol. „To je pravda! A to je problém! Načo im je toľko domov? Veď kto chce bývať, nech si platí!“
A tak zaviedol novú daň z bývania. Nebola to klasická daň z nehnuteľnosti, tú už ľudia platili. Toto bola špeciálna „daň za využívanie nehnuteľnosti“ – teda poplatok za to, že si niekto dovolí žiť vo svojom vlastnom byte.
„Ale Lacko, veď to je absurdné! Veď to je to isté, ako keby sme zaviedli daň za dýchanie!“ ozvali sa ekonómovia.
Lacko sa zamyslel. Daň za dýchanie? Hmm... To znie dobre.
Keď videl, že ľudia jeho reformy zvládajú lepšie, než očakával, rozhodol sa udrieť ešte tvrdšie. Zaviedol transakčnú daň. Fungovala jednoducho – ak si niečo kúpil, musel si ešte zaplatiť extra poplatok len za to, že si peniaze posunul ďalej.
V praxi to vyzeralo takto:
Kúpiš si rožok? 10 centov daň za transakciu.
Zaplatíš susedovi za to, že ti požičal fúrik? Štát si vezme podiel.
Dáš v krčme tringelt? Štát si odhryzne 30 %.
Keď sa ľudia začali búriť, Lacko ich uistil, že je to len na ich dobro. „Bez tejto dane by sme boli v katastrofálnej situácii!“ kričal na tlačovke, zatiaľ čo mu asistent podával luxusný obed, samozrejme, zaplatený z peňazí daňových poplatníkov.
Ale ako každý pravý inovátor, Lacko sa nezastavil pri bežných daniach. Rozhodol sa byť kreatívny.
Zaviedol daň z dažďa, lebo ak niekomu padá voda na strechu, tak vlastne dostáva niečo zadarmo.
Zaviedol daň zo šťastia – keď vyhráš v lotérii, štát si vezme nielen polovicu, ale aj extra poplatok za „nečakaný príjem“.
A keď mu poradcovia povedali, že už asi nie je čo zdaniť, Lacko sa nahneval. „Všetko sa dá zdaniť, len treba chcieť!“
A tak vymyslel svoju najväčšiu perlu: daň zo spánku. Keď spíš, využívaš posteľ, vzduch v miestnosti a čas – a to všetko je hodnota, za ktorú by sa malo platiť.
„Ale Lacko, to už je priveľa!“ kričali Slováci.
„Tak prestaňte spať!“ odpovedal a pokračoval v kreslení ďalších geniálnych daňových schém.
Ľudia síce protestovali, ale v konečnom dôsledku si zvykli. Slovák síce nadáva, ale keď príde na lámanie chleba, povie si: „Čo už narobím...“
A tak krajina vstúpila do novej éry – éry, kde už ani chudák na ulici nemohol natiahnuť ruku bez toho, aby z nej štát neukrojil. Lacko bol spokojný.
Keďže bol zástancom rodinnej politiky, rozhodol sa na záver zaviesť daň za narodenie dieťaťa – veď ak sa niekto narodí, znamená to, že bude využívať infraštruktúru, dýchať vzduch a chodiť po chodníkoch. A to niečo stojí.
A tak sa Slováci ocitli v paradoxnej situácii: žili v krajine, kde ich vláda doslova spoplatnila za to, že existujú.
Jediná dobrá správa bola, že na konci dňa – po všetkých tých daniach a poplatkoch – už aj tak nikto nemal na nič peniaze, takže vlastne nebolo čo zdaniť.
Lacko sa usmial. Konsolidácia bola úspešná.
A keď raz bude krajina úplne v troskách? No čo, požičia si!
