V krajine Zdravíkovce, kde sa ľudia starali o svoje zdravie a dbali na múdre rady lekárov, žil jeden muž menom Peter. Nebol to doktor, ani skutočný vedec, ale veľmi túžil, aby ho za vedca považovali. Preto si kúpil veľký biely plášť, postavil si doma mikroskop a často sa pozeral doň na veci, ktoré nikto iný nevidel.
„Pozrite sa!“ kričal na dedinskom námestí. „Našiel som niečo hrozné! Vakcíny menia ľudské gény!“
Ľudia sa začali zbiehať. Niektorí mu verili, lebo hovoril vážne a veľmi presvedčivo. Iní len krútili hlavami a šepkali si: „Ale veď ten Peter si len myslí, že je vedec. Nikdy nič nepublikoval, nikto z odborníkov ho nepozná.“
Peter sa ale nedal zastaviť. Začal nazývať skutočných vedcov „šarlatánmi“ a „hochštaplermi“. Tvrdil, že len on hovorí pravdu, a že všetci ostatní sú kúpení a klamú. A čím viac to opakoval, tým viac ľudí začalo pochybovať o tom, čo hovoria lekári a vedci z univerzít.
Jedného dňa sa stal zázrak – alebo skôr zvláštnosť. Vláda si vybrala Petra ako splnomocnenca pre zdravie. Ľudia sa čudovali: „Ako je to možné? Veď nemá vzdelanie, len veľa kričí!“
A tak Peter začal rozprávať o „čarovnom mikroskope“, pod ktorým vraj videl, ako sa mení ľudská DNA, aj keď všetci odborníci opakovane vysvetľovali, že mRNA vakcíny nemenia DNA. Peter to však stále tvrdil, a k nemu sa pridávali ďalší – nie preto, že by mali dôkazy, ale preto, že to chceli veriť.
Vo vede však nestačí veriť – vo vede treba vedieť. Veda nie je o tom, kto má hlasnejší megafón, ale o tom, kto vie podložiť svoje tvrdenia dôkazmi, experimentmi, štúdiami, ktoré overili aj iní.
Peter mohol byť presvedčený o svojej pravde, ale to nestačí, keď ide o zdravie celého národa. Pretože keď sa city postavia nad fakty, môže to byť nebezpečné. Nielen pre jedného človeka, ale pre celú krajinu.
A tak deti v Zdravíkovciach pochopili, že skutočná múdrosť nie je v kriku, ale v pokore pred pravdou. A že nie každý, kto má mikroskop, je vedec – ale každý skutočný vedec vie, že pravda musí prejsť skúškou dôkazov.
