Kedysi dávno, v krajine zvanej Slovensko, rozprestierala sa malebná krajina plná lúk, hôr, lesov a usilovných ľudí. V srdci tejto krajiny ležala dedinka menom Svornosť. Ľudia tam verili, že vďaka eurofondom sa konečne zlepší život – budú mať nové cesty, školy, parky aj vodovod, ktorý v horúcich dňoch netečie len občas.
No jedného dňa prišli do dediny zvláštni ľudia s lesklými brožúrami a rečami plnými sľubov. Tvrdili, že ak im dedina zverí "zlatú lyžicu", teda eurofondy, oni ju premenia na hostinu pre všetkých. A tak aj urobili – no nie pre všetkých.
V lesoch začali rásť haciendy. Veľké domy s bazénmi, garážami pre tri autá a múrmi tak vysokými, že by po nich nepreliezol ani jeleň. Ľudia sa začali pýtať, kde sú sľúbené cesty, kde je ihrisko, kde je opravená škola. No namiesto odpovedí prišli len výhovorky:
„To všetko je v papieroch správne. Len tomu nerozumiete.“
Keď sa o podivných haciendách dopočula aj Európska únia, poslala vyšetrovateľov – múdrych, ale prísnych. Prechádzali krajinu, počúvali výpovede a skladali mozaiku podvodov. Niektorí "veľkí páni" sa zľakli. Vedeli, že spravodlivosť sa blíži.
A tu sa krajina, znepokojená a roztrasená, ocitla na rázcestí. Namiesto toho, aby si priznala chybu a napravila veci, začali sa objavovať nové hlasy. Hlasy, ktoré hovorili:
„Prečo sa vôbec spoliehame na tú úniu? Stále nám len diktujú! Možno by sme sa mali obrátiť inam. Možno by nám rozumeli viac na východe...“
A tak sa začala šíriť nová cesta – viedla do hmlistého lesa, do sveta, kde síce nikto nepýtal papiere, ale zato si každý niesol svoj strach v tichu. Niektorí tomu fandili, iní len krútili hlavou. Ale medzi ľuďmi rástol nepokoj.
No práve vtedy vystúpila stará Ľudmila – tá, čo kedysi napísala list do Bruselu – a povedala:
„Neutekajme od pravdy len preto, že nás bolí. Áno, niektorí z nás kradli. Ale to neznamená, že všetci sme zlí. To neznamená, že máme opustiť tých, čo nám dali šancu. Otočiť sa chrbtom k svetlu len preto, že sa bojíme tieňov, je tá najväčšia chyba.“
Mnohí mlčali, no v ich srdciach sa niečo pohlo.
A tak sa stalo, že dedina Svornosť sa rozhodla ísť poctivou cestou. Opravy mosta a školy sa konečne uskutočnili. Haciendy ostali stáť, no už neboli znakom moci, ale pamiatkou na časy, keď zlato oslepilo oči.
A krajina sa pomaly, krok za krokom, začala učiť, že čestnosť síce nebýva najrýchlejšia cesta, ale je to tá, po ktorej sa kráča s hlavou hore.
Lebo kradnúť sa nevypláca.
A kto sa bojí pravdy, ten sa nikdy nepozrie do budúcnosti bez hanby.
Koniec.
