Kde bolo, tam bolo, za siedmimi tunelmi, ležalo Kráľovstvo Slovakistan. Vládla tam, okrem iných kuriozít, aj Martinka, ministerka kultúry. Martinka nebola len taká hocijaká ministerka. Jej prístupy boli tak nekonvenčné, že by si pri nich aj surrealista poklepal po čele, a jej arogancia dosahovala galaktické rozmery. Nikto si nebol istý, či pozná slovo "pokora", no aj keby áno, určite by ho ignorovala. Bola to skrátka arogantný človek, ktorý si myslel, že svet sa točí len okolo jej vlastnej dôležitosti.
Raz sa Martinka rozhodla, že kultúru treba "demokratizovať". To v jej ponímaní znamenalo nariadiť povinné spevácke vystúpenia pre všetkých občanov raz do týždňa, bez ohľadu na ich hudobný talent. "Ľud si zaslúži počuť seba samého!" vyhlásila s pompéznou grimasou, zatiaľ čo jej poradcovia si potichu šepkali o zavedení povinných štupľov do uší.
Jej obľúbenou družkou bola hluchá Monika, ktorá slúžila ako Martinkin osobný tlmič reality. Monika bola taká hluchá, že by nepočula ani slona v porceláne, čo sa dokonale hodilo k Martinkinej neochote počúvať kritiku.
Jedného krásneho dňa sa Martinka vybrala na folklórny festival do východnej, do oblasti známej pre svoju otvorenosť a tiež pre to, že si tam ľudia nenechali skákať po hlavách. Martinka, ktorá s folklórom nemala absolútne nič spoločné, sa rozhodla pre túto cestu lebo je vzaaacna! Odela sa do extravagantného kostýmu, ktorý pripomínal skôr nepodarený pokus o moderné umenie než tradičný odev, a s pompou vystúpila na pódium. Chcela predniesť oduševnený prejav o dôležitosti "modernizácie" folklóru a navrhnúť zavedenie elektronickej hudby do ľudových piesní. No sotva otvorila ústa, dav začal. Najprv tiché mrmlanie, potom šepot a nakoniec to prepuklo v búrlivé pískanie a bučanie. Martinka si spravila obrovskú hanbu.
Martinka, zvyknutá len na potlesk, zostala na okamih omráčená. Jej výraz prešiel od arogantného úsmevu k nechápavému pokrčeniu obočia. Vtedy k nej pribehol pobočník a zúfalo jej šepkal do ucha, čo sa deje. No Martinka ho rázne odsunula a otočila sa k Monike, ktorá stála vedľa nej s blaženým úsmevom.
"Monika, počuješ ten aplauz? Aké úžasné privítanie!" zvolala Martinka so šibalským pohľadom.
Monika, ktorá, ako inak, nepočula ani slovo z toho ohlušujúceho pískania, s nadšením prikývla. "Ach, pani ministerka, je to naozaj nádherné! Také vrúcne! Že vraj vám nejaký pán kričal, ako veľmi vás obdivuje!"
Martinka sa víťazoslávne usmiala na rozhorčený dav. "Vidíte? Východ vie oceniť skutočné umenie! A viete prečo sú moje vízie také dôležité?" zakončila svoju vetu s takou dôležitosťou, akoby práve objavila liek na nesmrteľnosť.
Dav však neprestával. Ich pískanie a bučanie silnelo. Martinka, už mierne podráždená, no stále presvedčená o svojej neomylnosti, si odkašľala a opäť prehovorila, tentoraz s hlasom, ktorý sa snažil prebiť hluk, no znel skôr ako škrekot. "Počúvajte ma! Ja som tu, aby som vám priniesla kultúru, nie aby som počúvala vaše... ehm... nadšené výkriky! Upratajte si to v tej hlave!" dodala s prísnym výrazom a ukázala si prstom na spánok. "A prečo? Pretože ja som tu ministerka, a lebo som vzaacna!"
Dav pod ňou už takmer explodoval od zlosti, no Martinka sa s Monikou po boku, ktorá stále nič nepočula a len sa usmievala, otočila a s pocitom triumfu odkráčala z pódia.
A tak sa Martinka vrátila do hlavného mesta presvedčená o svojej neochvejnej popularite, zatiaľ čo v celej východnej časti kráľovstva občania rozprávali vtipy o hluchote a arogancii, dúfajúc, že raz aj na nich vyjde slnko bez plastových sôch a povinného spevu.
