Kdesi za siedmimi horami a siedmimi dolami, tam, kde sa Tatry dotýkajú oblakov, žil raz jeden kráľ. Volal sa Robert a bol to kráľ múdry, no občas aj trochu šibalský. Rád hovoril v prísloviach, porekadlách a mal jazyk ostrejší než meč. Kráľ Robert mal verného spoločníka. Volal sa Andrej a bol to muž ambiciózny, no niekedy trochu nerozvážny. Andrej jazdil na malom, sivom somárikovi. Nebol to žiadny tátoš, ale Andrej sa na ňom vozil s veľkou dôležitosťou, akoby sedel na najsilnejšom koni v kráľovstve.
Raz, keď sa Robert chystal na cestu do ďalekého Bruselu, povedal: „Keď do pekla, tak na peknom bielom koni!“ A dodal, s iskrou v oku: „Som zvedavý, či sa ku mne pridajú aj moji koaliční priatelia z Hlasu a SNS, alebo sa budú ďalej viezť na pomalom somárikovi bezpečne vedúcemu tieto strany do hlbokej opozície, možno zabudnutia.“
Andrej počul slová „somárik“, „peklo“, „opozícia“ a „zabudnutie“ a veľmi sa urazil. Zrazu sa mu zdalo, že Robert ho ponížil pred celým kráľovstvom. Veď on, Andrej, chcel byť tátošom! Chcel bežať vpred, viesť kráľovstvo do nových výšin! Ale Robert ho videl len ako pomalého somárika.
Od toho dňa začal Andrej ohovárať Roberta. Hovoril: „Robert už nie je, čo býval. Má svoj vek a už to všetko fyzicky nezvláda. Veď viete, už to nie je Robert, ako bol, ale vy sa mu aj nemôžete čudovať po tom všetkom, čo zažil.“ A pokračoval: „Nech konečne začne riešiť slejádu, záchrankový tender a tieto prúsery, čo sú tu, lebo potom naozaj do toho pekla, ako on povedal, pôjdeme.“
Andrej si myslel, že ak bude Roberta dostatočne kritizovať, ľudia si všimnú jeho, Andreja, a zvolia ho za nového kráľa. Sníval o tom, ako bude sedieť na Robertovom bielom koni a viesť kráľovstvo do lepších zajtrajškov. Chcel Roberta poslať na dôchodok, do prezidentského paláca, kde by si mohol užívať zaslúžený odpočinok. „Robert Fico už má svoj vek a nemusí všetko aj fyzicky zvládať,“ zamyslel sa Andrej. „Mal by sa presunúť na pozíciu prezidenta, kde by strávil dôchodok ako emeritný politik požívajúci patričnú úctu.“
Ale Andrej zabudol na jednu dôležitú vec: jeho somárik bol stále príliš pomalý. A on sám nemal dostatočnú podporu v kráľovstve. Ľudia si ho pamätali z čias, keď sa stratil v politickej hmle, a neverili mu, že dokáže viesť kráľovstvo. Robert, hoci aj trochu šibalský, mal stále silnú podporu a jazdil na svojom bielom koni s gráciou a skúsenosťou. A ostatní, čo sa viezli s Robertom, vedeli, že ten kôň je silnejší, než sa zdá.
Tak sa stalo, že Andrej sa stratil v politickej púšti. Jeho somárik zablúdil a on sám bol zabudnutý. Robert si naďalej užíval moc na svojom bielom koni a vládol kráľovstvu s úsmevom na tvári. Občas si spomenul na Andreja a jeho somárika, a pousmial sa. Vedel, že v politike je dôležité nielen chcieť, ale aj mať silu a podporu. A to Andrejovi chýbalo. A aj dobrý odhad. Aj somár sa občas pomýli.
A tak sa skončil príbeh o somárikovi, čo chcel byť tátošom. A ponaučenie? Nesnaž sa zosadiť kráľa, ak máš len somárika a málo priateľov. Radšej sa snaž, aby tvoj somárik bežal rýchlejšie a aby si mal viac priateľov. Lebo aj somárik môže jedného dňa vyrásť na mocného tátoša. Ale to si vyžaduje čas, trpezlivosť a trošku šťastia. A hlavne - nepočúvaj každé príslovie doslova! Dobrú noc.