V jednom malebnom mestečku, kde sa každý poznal, žil politik menom Andrej, no všetci mu hovorili Polepetko. Prečo? Pretože mal zvláštny dar – keď sa snažil rozprávať, jeho slová sa zamieňali a on sa začal zajakávať a koktať. Všetci si z neho robili srandu, a tak sa Polepetko cítil osamelý a sklamaný.
Jedného dňa sa konala veľká oslava v meste. Všetci obyvatelia sa zišli, aby si užili zábavu, jedlo a hudbu. Andrej sa rozhodol, že sa tiež zúčastní, aj keď vedel, že mu to asi neprinesie dobré pocity. Po niekoľkých pohároch šampanského sa však jeho nervozita rozplynula a Polepetko sa stal stredobodom pozornosti. Všetci sa smiali a tancovali, ale on sa stále cítil ako cudzinec vo vlastnom svete.
“Andrej, povedz nám niečo zaujímavé!” volali jeho priatelia. “Ty si predsa politik!”
Andrej sa pokúsil niečo povedať, no jeho slová sa zamieňali, a tak sa znova dostal do rozpakov. Po dlhšej chvíli sa mu podarilo zakričať: “Ja… ja som, ehm, najlepší.” Radosť v miestnosti sa zmenila na tichý smiech. Srdce mu spadlo, a tak si povedal: “Dosť!” a nalial si ďalší pohár.
Keď sa večer chýlil ku koncu, Polepetko sa rozhodol, že pôjde domov. Ale v jeho myšlienkach sa už rozplývala predstava o tom, ako by sa mohol zbaviť svojich strachov. V opitosti mu nenapadlo nič iné, len si sadnúť za volant svojho auta. “Veď ja som politik, môžem predsa všetko!” pomyslel si.
Počas jazdy sa mu však zrak začal rozmazávať a myseľ bola rozptýlená. Netušil, ako sa mu podarilo prejsť križovatku, no vtom narazil do semafora! “Bum!” ozvalo sa, a Polepetko sa prebudil z letargie.
Našťastie, nikto nebol zranený, ale auto sa poriadne poškriabalo. Práve vtedy sa objavila polícia. “Čo sa tu deje?” spýtal sa policajt so zdvihnutým obočím. Polepetko sa len usmial a povedal: “Nič, ja… ja som politik!”
Policajt sa pozrel s údivom. “Tak si pokojne choď domov, Polepetko. Dnes ťa nebudeme trestať.” A tak sa stalo, že Andrej sa vyhol akémukoľvek následku.
Keď sa vrátil domov, uvedomil si, že hoci je politik, nie je nad zákon. Zasmial sa sám na sebe, no v srdci cítil, že musí zmeniť svoj život. “Musím sa naučiť rozprávať, aby ma ľudia brali vážne,” povedal si a zaspal s myšlienkami na nový začiatok.
Od toho dňa sa Polepetko snažil, aby sa stal lepším politikom a rozprávačom. Ale vedel, že cesta k rešpektu nie je jednoduchá. A tak sa jeho príbeh stal posolstvom o tom, že aj keď ste politik, musíte dodržiavať pravidlá a nájsť spôsob, ako sa zlepšiť.
