Ramona bola známa po celom meste. Každý ju poznal ako tenistku, ktorá sa svojich snov dotkla, keď sa zúčastnila Wimbledonu. Jej hrdosť a odvaha boli legendárne, no zároveň aj jej občasná nerozvážnosť. Jedného dňa sa rozhodla, že si vyrazí do divadla. "Dnes večer uvidím niečo naozaj veľkolepé!" pomyslela si, zatiaľ čo sa obliekala do svojho najlepšieho oblečenia. Precítila, ako jej srdce bije v rytme vzrušenia, a vyrazila na cestu.
Keď sa Ramona dostala do divadla, bola ohromená jeho krásou. Zlato a červené zamatové závesy, svetlá a vzrušené šepoty divákov vytvárali atmosféru, ktorú si ani nedokázala predstaviť. S radosťou si sadla na svoje miesto a očakávala začiatok predstavenia. No, ako predstavenie začalo, Ramona si uvedomila, že jej pozornosť sa rýchlo rozptýlila. Herci vystupovali v dramatických scénach, ale ona si stále myslela na svoje tenisové úspechy a na to, ako by mohla organizovať vlastné predstavenie.
Keď sa herci začali hádať na javisku, Ramone sa zdalo, že scéna je nudná. "Čo to robíte?" zakričala. "Takto sa predsa Wimbledon nehrá! Musíte byť energickejší!" Zrazu sa všetky oči obrátili na ňu. Diváci boli prekvapení, herci zaskočení. Nikto si nemyslel, že by sa niekto odvážil narušiť predstavenie takýmto spôsobom. Ramona si však myslela, že je to len zábava. Vždy bola stredobodom pozornosti na kurte, prečo by nemohla byť aj tu?
Herci sa snažili pokračovať, ale Ramona ich neustále prerušovala. "Zahrajte to znova, toto bol zlý pokus!" kričala. Niektorí diváci sa začali smiať, iní boli nahnevaní. Mladý herec, ktorý hral hlavnú postavu, sa nakoniec obrátil na Ramonu a povedal: "Ale my sa snažíme rozprávať príbeh, nie hrať tenis. Každý má svoj vlastný štýl!" Ramona sa na neho pozrela a na okamih sa zamyslela. Čo ak nemohla každý príbeh premeniť na súťaž?
Po chvíli chaosu si Ramona uvedomila, že nie všetko je o tom byť najlepšia. Aj keď jej úmysly boli dobré, narušila niečo, na čom iní pracovali. Sklonila hlavu a ospravedlnila sa hercom aj divákom. "Prepáčte, nemala som vás rozptyľovať. Všetci ste talentovaní, aj keď to nie je tenis," povedala s úprimnosťou. Diváci a herci sa na ňu pozreli, niektorí súhlasne prikyvovali.
Aj keď predstavenie pokračovalo, Ramona sa už neodvážila narušiť atmosféru. Uvedomila si, že každý má svoj vlastný talent a že súťaž nie je všetko. Po predstavení sa k hercom prihlásila a vyjadrila im vďaku. "Dnes som sa naučila niečo dôležité. Možno nie som najlepšia herečka, ale aj tak sa môžem učiť od vás!" A tak sa Ramona vrátila domov s novým pohľadom na svet, vedela, že aj keď je hrdá na to, že hrala Wimbledon, existujú aj iné cesty k úspechu.
A tak sa Ramona stala nielen tenistkou, ale aj skromnou milovníčkou umenia, ktorá sa naučila vážiť si prácu iných a rešpektovať ich talent. Každý deň sa snažila byť lepšou osobou, bez ohľadu na to, na akom poli sa pohybovala.
