Kedysi dávno, v krajine, ktorá sa volala Slovensko, žil muž menom Lacko. Bol splnomocnencom vlády, čo znamenalo, že mal veľkú zodpovednosť za veci, ktoré sa diali v krajine. Lacko však mal jednu veľkú, tajnú záľubu – v hlave sa mu rodili konšpiračné teórie. A jedna z nich bola o očkovaní, ktoré sa vtedy rozšírilo medzi ľuďmi, aby ich ochránilo pred vírusom, ktorý spôsobil pandémiu.
„Je to hrozné!“ hovoril Lacko každému, koho stretol. „Títo ľudia vôbec nevedia, čo si pichajú do tela! Vakcíny proti koronavírusu sú len začiatok. To nie je obyčajná vakcína, to je genetická terapia!“
A tak sa Lacko rozhodol, že svojím spôsobom pomôže svetu, aby vedel pravdu. Začal rozprávať ľuďom, že očkovanie proti COVID-19 nie je len obyčajné očkovanie. Podľa jeho teórie, vakcíny, ktoré obsahovali mRNA, sa nezištne dostávali do ľudského tela a menili jeho genetickú štruktúru. A čo bolo ešte horšie, podľa Lacka táto genetická zmena spôsobovala, že ľudia sa stávali niečím úplne iným – kukuricou.
„Povedzme si to na rovinu,“ vyhlasoval Lacko na námestí v Bratislave. „Kukurica je geneticky modifikovaná rastlina, a teraz sa z nás všetkých stávajú geneticky modifikovaní ľudia! Všetci sme ako kukurica, niečo sa s nami deje! Genofond národa je narušený!“
Ľudia sa začali zaujímať. Niektorí sa báli, iní sa smiali. Ale Lacko bol neúnavný. Kdekoľvek šiel, šíril svoju konšpiráciu. Na vládu bol nahnevaný. Veril, že chcú ľudí premeniť na niečo, čo už nikdy nebude rovnaké.
„Nejde len o nás,“ varoval. „Ide o našu budúcnosť. Naša DNA je zničená! Ale my sa nevzdáme, musíme tomu zabrániť!“
Jeho slová sa šírili medzi ľuďmi ako oheň. A hoci vedci a odborníci vysvetľovali, že mRNA vakcíny fungujú na iný princíp a nemenia genetický materiál človeka, Lacko si stále stál za svojou verziou príbehu. Jeho najväčšou podporou sa stala skupina, ktorú volali „Ochrancovia kukurice“. Títo ľudia sa rozhodli, že budú bojovať proti "genetickej manipulácii" a chceli ukázať svetu, akú silu má pravda, aj keď bola niekedy zvláštna.
Jedného dňa sa však Lacko rozhodol, že chce dôkaz. „Chcem vidieť dôkaz, že sa skutočne niečo deje s naším genofondom! Niečo praktické!“
A tak sa vybral na pole, kde rástla kukurica. Zvedavo sledoval, ako sa rastliny ohýbajú vo vetre, a rozhodol sa, že musí skúmať, čo sa vlastne deje s ľuďmi. Potom si spomenul na jednu vec, ktorú vedci často hovorili: genetické modifikácie sa neprejavujú v ľuďoch ani zvieratách hneď, ale až po mnohých rokoch.
„Kukurica je len symbolom našich obáv,“ pomyslel si, keď sa pozrel na zlaté klasy. „Ak ľudia naozaj začnú rásť ako kukurica, bude to trvať dlhšie, ako si myslíme.“
A tak sa Lacko rozhodol, že bude pokračovať v šírení svojej teórie. No aj napriek tomu, že jeho príbehy a varovania sa rozšírili, nikdy sa neukázalo, že by sa jeho predstavy o genetických zmenách ľudí stali realitou. Ľudia sa vakcinovali a život išiel ďalej. Namiesto kukurice v ich tele rástol len imunitný systém, ktorý ich chránil pred vírusmi, ktoré sa ešte pred pár rokmi zdali ako najväčšie nebezpečenstvo.
A tak, kým Lacko naďalej hlásal svoje teórie, ostatní ľudia sa vrátili k svojej každodennej práci – pestovali plodiny, starali sa o svoje rodiny a tešili sa z toho, že dokázali prežiť aj tie najťažšie časy. Možno to bola aj lekcia pre Lacka, že nie všetko, čo sa zdá byť hrozivé, je naozaj pravda. A že niekedy, keď sa pozrieš na kukuricu, vidíš len rastlinu a nie nebezpečnú konšpiráciu.
